Sobrania - Sobranie of Eden

V rukách pevne zvieram hladký kruh volantu, kolenom občas zavadím o kľúčiky zastrčené do zapaľovania. Nemôžem odtrhnúť pohľad od šedivej diaľnice. Pozorujem stredovú bielu čiaru. Noha na plyne sa nevedome chveje, ale nepoľavujem. Skĺznem pohľadom k tachometru. Biela ručička pomaly míňa čísla 150, 170, 190 a šplhá k číslu 200. Cítim, ako sa adrenalín rýchlo rozlieva mojím telom. Na sekundu ma napadne, že ak by som len nepatrne pohla rukami doprava... Stačilo by tak málo a vyleteli by sme z cesty von. Zábradlia by naše ťažké auto v tejto rýchlosti nemohli udržať. A všetko by sa vyriešilo. Zostali by sme jen my dve. Len ja a ona...

Dávam nohu z plynu...

„Nespomaľuj. Urob to.“ Ozve sa za mnou ospalý hlas.

Otáčam hlavu a dívam sa do jej rozospatej, mliečno bledej tváre. Má pokojné čelo, lesklé oči unavene vykukujúce spod uhľovočiernych rias, ľahko začervenané líčka a jej plné, bledé pery sú mierne napuchnuté. Celý tento nádherný výjav lemujú divoko poletujúce ohnivé vlasy.

„Urob to.“ Povie opäť, tento krát však pevným, dominantným hlasom, ktorému sa nedá odporovať. Rozospatosť a akási neznáma nežnosť sa z neho vytratili, zostal kovový, dutý. Mrazí ma tá náhla zmena.

„Bude to bolieť. Možno viac, než by bolo treba...“ Odpovedám. Môj nápad zrazu stratil svoje čaro, som nútená pozrieť sa naňho realisticky, vidieť všetky klady, ale i zápory. Zrazu mi chýba istota, spontánnosť, nie som si istá, či som pripravená tak skoro skončiť. Udržujem stálu rýchlosť.

„Viem. Rátam s tým.“ Povie zas tak chladne. Taká nie je, teda aspoň ja ju tak nepoznám, nechcem ju takú poznať. Desí ma predstava, že mám umrieť vedľa tak cudzieho stvorenia.

Mám strach. Snímem ruku z volantu a pohladím ju po vlasoch. Jemne ju uchopí do svojich, prejde si ňou zmyselne po tvári, zľahka ju pobozká.

„Poď ku mne dopredu.“ Zaprosím a venujem jej dlhý intenzívny pohľad.

„Nie si, ďaleko, som pri tebe, vždy som bola.“ Oponuje no napriek tomu prelieza dopredu. Sadá si na vedľajšie sedadlo a opiera svoju hlavu o moje plece. Vdychujem vôňu jej vlasov, škoricu miešajúcu sa s granátovým jablkom, tak známu, tak upokojujúcu. Navždy zostane v mojej pamäti spojená s jej tvárou.

A vtedy si to uvedomím, ten jednoduchý fakt, ktorý som vedela už dávno, len som sa ho bála priznať. Milujem ju. Napriek všetkým faktom, ktoré jasne protirečia môjmu tvrdeniu ju milujem, pretože len s ňou dokážem ustáť všetku tú bolesť, ktorú si navzájom spôsobujeme, pretože len s ňou dokážem prežiť kúsok toho dokonalého šťastia. Viem je to absurdné, racionálne nevysvetliteľné, ale musí mať snáď všetko v živote logiku, má ju vôbec niečo v ňom?

Všetko dostáva nový zmysel, okolnosti sa ukazujú pod iným svetlom a mne to zrazu príde dokonalé. Presne takto som si vždy priala umrieť. V pokoji, bez sĺz, s hlavou zaborenou vo vlasoch milovanej osoby. Záleží snáď na tom kto tá milovaná osoba je? Počujem tlmený, pravidelný buchot môjho srdca, cítim, že bije už len zo zotrvačnosti. Naznačuje mi, že je čas na jeho odpočinok.

„Spíš?“ zašepkám jemne do jej vlasov.

„Premýšľam. Ktovie aké je to na druhej strane. Desí ma fakt, že sa môžeme prebrať v mukách, alebo sa nemusíme prebrať vôbec.“

„Mňa zas upokojuje vedomie, že sa budeme môcť byť spolu verejne. Neskrývať sa.“

Pousmiala sa. Jej tvár sa vyhladila a ak by nemala otvorené oči, prisahala by som, že spí Pohladila som ju po vlasoch, dlhými prstami som uhládzala jej neposlušné pramene.

Je tak mladá, no predsa mám často krát dojem, že ja som tá neskúsenejšia. Nebojí sa života, no predsa sa dokáže vyrovnať s tak desivou blízkosťou smrti.

Došliapnem nohou na plyn. Moje ruky už nedržia volant, ale to čarokrásne, krehké stvorenie. Dívam sa do jej nádhernej tváre. Usmieva sa.

„Milujem ťa.“

„Milujem ťa.“

Nežne pobozkám tie jemné plné pery. Cítim sa tak ľahká, napriek tomu na mňa dopadá ťažkosť našich tiel v desivom náraze, z diaľky ku mne dolieha hluk, nevnímam ho, pred očami sa mi objavu zlatá žiara ohňa meniaca sa na jej jemné, vejúce vlasy. Obklopuje ma temnota, v ktorej vidím jej postavu, tak mladú, tak plnú svetla. Usmieva sa. Zachytím sa jej ruky, mojimi perami prebehne ľahký úsmev a prvý krát v živote mám dojem, že som šťastná.

Svitá.

Po pravej strane sa rozlieva zlatá žiara, vľavo je stále ešte čiernočierna tma. A uprosrřed, kde žiara vniká do čiernej tmy sme my. Ja, ona a auto, ktoré nás ticho odváža preč. Preč od zkazeného sveta, z ktorého sme sa rozhodli uniknúť, vzdať svoju úlohu v ňom a priniesť nevyhnutné obete. Vraciame sa späť na miesto, kde sme boli svorené.